História schodov: od udivujúcej architektúry po prekážky prístupu

Napísal(a) Stannah

História schodov je históriou o dlhovekosti sama o sebe, o neustálom napodobňovaní rovnakej konštrukcie a funkcie. A hovoriť o vývoji schodov je rovnaké ako čeliť výzve rozpovedať nikdy nekončiaci príbeh, ktorý sa sčasti skutočne odohral a sčasti je vymyslený. V schodiskách sa skrýva omnoho viac, než je na prvý pohľad zrejmé.

Nad otázkou dvojakosti schodísk sa asi nezamýšľate každý deň a možno sa pýtate, čo sa vôbec dá povedať o schodiskách. Ak by ste však pracovali v spoločnosti na výrobu stoličkových výťahov, nevyhnutne by ste začali uvažovať nad schodmi a schodiskami a rôznorodosťou ich tvarov, veľkostí a významu v rámci kontextu a funkcie. Ani nebudete vedieť ako a stane sa z vás teoretik schodísk, či už vás ohromí ich nádhera alebo znepokojí ich strmosť. A my vám chceme povedať všetko o tomto udivujúcom svete schodísk!

Schodiská v prírode

Schodiská sa nachádzajú doslova v akejkoľvek budove, či už starovekej alebo modernej. Ale tiež ich môžete nájsť aj v perfektnom súznení s prírodou. Zdá sa, akoby sme sa bez tejto konštrukcie nedokázali pohnúť, rovnako ako sa nevieme pohnúť bez kolesa. Presne ako keď prvá opica zistila, že dokáže rozbiť orech pomocou kameňa, musel existovať aj prvý staviteľ schodísk – človek, ktorý ako prvý položil kameň na kameň alebo postavil rebrík, aby sa dostal na vyššie položené miesto. Bola táto chvíľa jedna z tých, pri ktorých si náš druh môže povedať „heuréka“? Alebo to bol taký zjavný krok, že viacerí jednotlivci z rôznych civilizácií bez akejkoľvek možnosti vzájomného kontaktu naňho prišli nezávisle? Bola to samotná príroda, ktorá ich naviedla vďaka podobným tvarom, ktoré neskôr ľudia iba napodobnili?

Milióny rokov predtým, ako prišli ľudia a začali objavovať svet okolo seba, si planéta Zem vytvorila očarujúce schodiská po svojom. Tieto príklady nám dávajú odpoveď na našu otázku. Stačí, keď si pozriete záber na nádherný Obrov chodník v Severnom Írsku. Je to oblasť vytvorená z približne 40 000 vzájomne do seba zapadajúcich čadičových stĺpov. Je výsledkom dávnej sopečnej činnosti približne spred 50 miliónov rokov, preto ho uvádzame ako príklad dômyselného, prepracovaného schodiska v prírode.

Obrov chodník, pobrežie kraja Antrim, Severné Írsko

V skutočnosti už od samého počiatku dejín mohli prirodzene vznikajúce schodiská poskytovať dostatok inšpirácie pre ľudské konštrukcie. Ale čo nás ľudí viedlo k budovaniu našich vlastných? Jasnou odpoveďou je geologické nebezpečenstvo. Veď napokon, vždy sme museli hľadať riešenia ako zvládnuť fyzické prekážky, ak sme chceli získať prístup k vyššie položeným miestam.

Scala dei Turchi, Realmonte, Taliansko

A nie je to ani taký veľký skok od prirodzene vznikajúcich schodísk ku konštrukciám v prírode, ktoré vytvoril človek. Stačí sa pozrieť na tieto človekom vytvorené schody, ktoré skvele zapadli do prírody a vzniklo tak nádhernéu miesto pre dychberúce výhľady. Tisícky rokov predtým, ako sa schody využívali vnútri domov, sa budovali v prírode, aby tak poskytovali prístup na vzdialené miesta, najmä v horách alebo na ostrovoch.

Schody nad morom, Gaztelugatxe, Španielsko, miesto „Dračí kameň“ zo seriálu Hry o tróny.

Strmé stáčajúce sa schodisko s 241 schodmi bolo postavené na ostrove Gaztelugatxe, v Baskicku v Španielsku, aby sa ľudia mohli dostať až na vrchol ostrova. Na samom vrchole nájdu návštevníci pustovňu, ktorá pochádza až z 10. storočia. K pustovni sa dá dostať úzkym chodníčkom, ktorý sa tiahne cez pevný kamenný most. Na tomto mieste sa natáčal seriál Hra o tróny, ktorý využil dychberúcu scenériu ako javisko pre ostrov Dračí kameň. Schody ako tieto sú tu už od staroveku a je úžasné vedieť, že rovnako jednoduchá konštrukcia sa stále stavia a buduje. To sa hovorí o dlhovekosti konštrukcií!

Ale i tak, čo je ešte viac udivujúce je naša vynaliezavosť, naša schopnosť znova nachádzať, prispôsobovať schodiskové konštrukcie všetkým možným priestorom a rozmerom a rozšíriť ich po všetkých kontinentoch.

Od rebríka po dvojité točité schodisko

Nie je jednoduché písať o niečom, čo je všeobecným architektonickým prvkom, najmä keď vieme, že schody môžu mať rôzne formy. Najzákladnejší tvar schodísk sa nachádza vo forme rebríka alebo šplhacej tyče. Tieto typy konštrukcií sa používali od obdobia neolitu (Templer, s. 13) a často sa stavali, aby chránili pred inými ľuďmi a divokou zverou, pretože sa dali ľahko odložiť a skryť.

Staroveký rebrík, ruiny kultúry Anasazi blízko Los Alamos, Nové Mexiko

Kmene zo západnej Afriky a Panamy stále používajú jeden z najjednoduchších a najskorších typov schodísk. Na oddelenie domu od zeme sa tieto používali najmä v tropických krajinách, kde si ľudia stavajú chatrče mierne nad zemou, aby ich domovy ostali v bezpečí v prípade záplav. Bolo to práve v Mezopotámii a Egypte, kedy sa začali objavovať prvé rovné schodiská, ktoré sa stavali, aby poskytovali prístup na horné poschodia (Templer, s. 19). Neskôr počas obdobia klasického staroveku sa začínajú stavať grécko-rímske zložité schodiská – špirálové, kľukaté a dvojstupňové schodiská. Tvar špirály bol ideálny, pretože šetril miesto, a hoci staršie príklady sa datujú až z 5. storočia p. n. l., len v dôsledku prelomového dizajnu Trajánovho stĺpu sa práve tento typ schodísk stal trendom v rímskej architektúre. O niekoľko storočí neskôr začali stredovekí architekti experimentovať so všetkými druhmi dynamických tvarov, ale až renesanční umelci boli tí, ktorí zašli ešte ďalej. Renesanční umelci a architekti začali budovať väčšie schodiská, aby zvýšili potenciál schodiska ako architektonickej konštrukcie, čo viedlo k prepychovým barokovým a manieristickým schodiskám, všetky s dramatickým nárastom v samotnom objeme (Templer, s. 60).

Zámok Chambord v Loire Valley, Francúzsko (1519 – 1547).

A keď sa už zdalo, že schodiská viac nemôžu byť zložitejšie, objavili sa dvojité točité schodiská. Prekrásnym príkladom je schodisko v zámku Chambord vo francúzskej oblasti Loire Valley. Hovorí sa, že ho navrhol Leonardo da Vinci. Dvojité točité schodisko umožnilo hosťom, služobníctvu a kráľom pohybovať sa súčasne nahor a nadol schodmi bez toho, aby sa ich cesty skrížili.

Schody jednoznačne napredovali z hľadiska estetických, architektonických a kultúrnych cieľov. V skutočnosti dokonca dosiahli bod, kedy sa stali symbolmi, ktoré osídľujú náš svet fantázie.

Archetypálne schodiská: stúpanie po symboloch

Prirodzenou súčasťou ľudskej nátury je vytváranie znakov a rovnako ich správne pochopenie. Okolo seba sme si vytvorili symbolický svet a všetko, čo budujeme, je súčasťou spoločenského a symbolického jazyka. Takže, keď príde na tvar schodísk, po dlhú dobu bol archetypom – formou alebo obrazom, ktorý sa objavuje po celej Zemi.

Po tisícky rokov boli schody fyzickou reprezentáciou moci, úspechu a osvietenstva. Od staroveku až po súčasnosť nieslo schodisko často dôležitý význam:

• symbolicky schodiská akoby nabádali k ceste.
• Schodisko môže byť priechodom, ktorý spája akékoľvek dve veci, či už miesta, myšlienky alebo stavy bytia.
• Ak niekto vychádza po schodoch, tá cesta je pravdepodobne pozitívna,
• avšak ak niekto schádza po schodoch, tá cesta môže byť negatívna, zmätočná alebo deprimujú

Kniha Schodisko: architektúra vzostupu (The Staircase: The Architecture of Ascent) architekta Oscara Tusquetsa Blancu a Martine Diot, 2013 skúma dejiny a význam schodiska od jednoduchých rovných schodísk po radikálne točité. Je zaujímavé, ako sme sa presunuli od rovných schodísk, ktoré predpokladali nekomplikovanú trasu, po špirálové alebo stáčajúce sa schodiská, symboly moci alebo postavenia, duchovného povznesenia a stúpania k vedomostiam. Uvádzame maľbu Rembrandta, ktorá obsahuje točité schodisko:

Rembrandtova maľba Filozof (1632)

V tejto maľbe slnečné svetlo predstavuje vedomie filozofa a točité schodisko cestu, ktorú musí vyjsť, aby dosiahol osvietenie. V literatúre je báseň T. S. Eliota Popolcová streda ďalším príkladom navracajúceho sa archetypálneho zobrazenia špirálového schodiska ako cesty k duchovnému osvieteniu prostredníctvom prepletených viet veršov opakujúcich rovnaké slová a slovné spojenia.

V skutočnosti je samotný vzostup často metaforou pre vývoj ľudských znalostí a vedecký pokrok. Po vystúpení na vrchol schodov sa ponúka širší a komplexnejší pohľad na svet. Preto je len prirodzené, že takýto archetypálny prvok by sa mohol stať predmetom štúdií mnohých učencov, ako John Templer, ktorý napísal prvé teoretické historické a vedecké analýzy schodov od prehistorických až po moderné časy: Schodisko: história a teórie (The Staircase: History and Theories), 1992, MIT.

Palác Quinta da Regaleira, Sintra, Portugalsko

Obdobie renesancie (14. až 17 storočie) len umocnilo eleganciu a zložitosť schodiskovej architektúry. Toto obdobie znamenalo oživenie starogréckej a starorímskej kultúry, preto umelci a architekti zašli v symbolizme ešte o krok ďalej. Prevažovali veľké okrúhle a točité kamenné schody. Tieto schody sú známe aj ako schodisko cti a boli navrhnuté tak, aby vytvorili prechod od prízemia k takzvanému piano nobile (alebo hornému poschodiu) čo najpríjemnejšie a najzábavnejšie, ako to bolo možné. Najviac ich ovplyvnili konštruktéri divadiel, ktorí vnímali schodiská ako niečo, čo má vzbudzovať dojem moci, úspechu a osvietenia (Templer, s. 128).

Ale aj matematici sa začali zaujímať o tvar schodov!

Efekt nekončiaceho schodiska

Približne v roku 1200 matematik Leonardo Fibonacci objavil jedinečné vlastnosti Fibonacciho postupnosti, známej tiež ako zlatý rez. Postupnosť čísiel (0, 1, 1, 2, 3, 5, 8, 13, 21, 34), ak ich vyjadríte vizuálne, vytvára špirálu. Zlatý rez sa používal na dosiahnutie vyváženosti a krásy v mnohých renesančných maľbách a sochách, Leonardo da Vinci bol tiež jedným z umelcov, ktorí ho používali. Takmer každé točité schodisko tvorí túto postupnosť, čo znamená, že ak sa naň pozeráte z určitého uhla, vytvárajú ilúziu nikdy nekončiaceho schodiska.

Schodisko Bramante, Vatikán (1505).

Schodiská: rozšírená metafora vo fikcii

Všetci vieme, že hlavná funkcia schodiska je hlavne pragmatická: urýchľuje výstup a zostup, t. j. urýchľuje prístup k vyššie položeným miestam. Ale pamätáte si, povedali sme, že v schodiskách sa skrýva viac, než je na prvý pohľad zrejmé? Literatúra, filmy a maľby sú často zdrojom obraznosti spojenej so schodmi a využívajú schodiská v mnohých umeleckých stvárneniach kvôli ich výnimočne symbolickej moci. Niektoré z najznámejších filmových scén uvádzajú významné kinematografické momenty na schodoch alebo v ich blízkosti, aby tým zdôraznili význam scény a vzbudili tak monumentálnosť, prekvapenie, eleganciu a krásu.

Vivian Leighová ako Scarlett O’Harová na schodisku s červeným kobercom vo filme Odviate vetrom (1943)

Ale vďaka svojej dvojakosti môžu schody vzbudzovať strach a hrôzu a práve preto často tvoria scénu pre vraždy! Krása schodov tkvie v tom, že dokážu oboje, nadchnúť krásou alebo priniesť hypnotizujúcu hrôzu.

Klasika Alfreda Hitchcocka, film Vertigo z 1958. Hlavná postava trpí akrofóbiou, iracionálnym strachom z výšok.

Nerealizovateľné schodiská Eschera a Penrosovcov

Už sme spomenuli schody v prírode a schody ako symboly a metafory vnesené do umeleckej tvorby, ale čo také nerealizovateľné schody, ktoré nemôžu existovať ako skutočné objekty?

Relativita, M.C Escher (1953) a Penrosove schody (1958).

Príroda inšpirovala architektov po celom svete k tvorbe udivujúcich konštrukcií, ale existujú aj konštrukcie, ktoré sa vymykajú zákonom prírody. Preto matematici objavili miesta, kde môžu existovať aj nerealizovateľné konštrukcie: v maľbách alebo snových svetoch. Takým príkladom je litografia M. C. Eschera, vytvorená v 1953. Je nazvaná Relativita, pretože každý uhol schodiska závisí od polohy subjektu v priestore. Jednotlivé uhly spolu tvoria nerealizovateľné schodisko.

Krátko nato, inšpirovaní dielom Relativita, predstavili dvaja matematici Lionel a Roger Penrosovci nerealizovateľný objekt, tiež známy ako Penrosove schody vo svojej štúdii z 1958. V roku 1960 na to zareagoval Escher a reprodukoval Penrosove schodisko v diele Stúpanie a zostupovanie (Ascending and Descending):

Stúpanie a zostupovanie, M. C. Escher (1960).

Penrosove schodisko v tejto grafike zobrazuje opakujúcu sa, nekončiacu prácu s absolútne žiadnym praktickým účelom alebo výsledkom. V liste priateľovi Escher vysvetlil svoje existencialistické hľadisko:

 „To schodisko je skôr smutný, pesimistický objekt, ale zároveň aj dômyselný a absurdný. (…) Áno, áno, vychádzame nahor a nahor, predstavujeme si, ako stúpame, každým krokom vystúpime o asi 25 cm. Neskutočne unavujúce. A kam nás to celé dovedie? Nikam.“

Filmy sú skvelým dejiskom pre nerealizovateľné schody, pretože práve vďaka tomuto médiu sa Penrosovo schodisko mohlo dať do pohybu a dokonca sa objaviť ešte aj v 3D. Známym filmom, v ktorom sa objavilo Penrosovo schodisko je film Počiatok Christophera Nolana, v ktorom sú prepracované priestory v snovom svete navrhnuté postavou, ktorá sa volá Ariadna (pomenovaná po postave z gréckych mýtov spojenou s bludiskami a labyrintmi). Na vytvorenie ilúzie Penrosovho schodiska sa musia schody postaviť tak, že keď sa na ne pozriete z najvyššej úrovne schodiska, mala by byť v jednej rovine s najnižšou úrovňou schodiska. Toto sa dá dosiahnuť len špeciálnym objektívom.

Film Počiatok Christophera Nolana zobrazuje klasickú optickú ilúziu nazývanú Penrosovo schodisko

Penrosove schody sa okrem toho objavili aj ako pohybujúce sa schodisko vo filme o Harrym Potterovi. Schodiská sa dokážu doslova otáčať o deväťdesiat stupňov z jednej polohy do druhej. Je potrebná pokročilá úroveň spolupráce medzi viacerými tímami na dosiahnutie takého vizuálneho efektu a vytvorenie dojmu mágie, zatiaľ čo skutoční herci stoja na jedinom schodisku, ktoré sa hydraulicky pohybuje pred zeleným plátnom.

Pohyblivé schody vo filme Harry Potter a väzeň z Azkabanu – „hýbem schodmi dopredu a dozadu“ hovorí Harry Potter.

Schody vo filmoch sú pre umelcov jediná šanca, ako zostrojiť a oživiť schody, ktoré nie je reálne postaviť v skutočnom živote. Popretie zákonov prírody je výstrednosť, ktorú dokážu poskytnúť len filmy a špeciálne efekty. Čo sa týka schodísk v skutočnom živote, vždy budú obmedzené limitmi ľudského tela!

Schodiská: história pošmyknutí, zakopnutí a pádov…

Architektonické plánovanie spojené so schodiskom spája formu a funkciu, horný a spodný priestor. Avšak schody sú vždy obmedzené limitmi ľudského tela, čo je aj dôvodom, prečo sa za posledných pár tisíc rokov zásadnejšie nerozvíjali. Nehovoriac o zistení, že na schodoch môžeme zakopnúť a spadnúť omnoho častejšie, než by ste si mysleli.

Vo svojej obsiahlej analýze schodísk John Templer, profesor architektúry v Inštitúte technológií v Georgii, taktiež odkazuje na výskum, ktorý bol vykonaný pred dvadsiatimi rokmi a venoval sa pošmyknutiam, zakopnutiam a pádom na schodoch. V skutočnosti nie je možné prehliadnuť epidémiu úmrtí a zranení spojených so schodmi a jeho vplyvné knihy prispeli k zvýšeniu povedomia o tejto problematike, ktorú najviac pociťujeme u narastajúcej starnúcej spoločnosti.

V spoločnosti Stannah si tiež veľmi dobre uvedomujeme epidémiu pádov a zranení spojených so schodmi už od postavenia nášho prvého stoličkového výťahu pred viac ako 40 rokmi. Hoci dnešné schody majú menej komplikovanú konštrukciu, vynález schodísk a výťahov zmenil celkový pohľad na schody. Do určitej miery je pre mnohých starších ľudí, ktorí bojujú so schodmi, možnosť zviesť sa po schodoch na stoličkovom výťahu veľmi vítanou alternatívou k riskovaniu svojej bezpečnosti na schodoch. Toto vedomie je čoraz dôležitejšie, keďže svetová populácia starne. Vďaka vyššiemu veku, ktorého sa dožívame, a životu v inkluzívnejšej spoločnosti s väčšou potrebou chodúľok a invalidných vozíkov sa schody stávajú skutočným problémom. Tak čo, vnímate už schody ako zloduchov? Jednoznačne predstavujú skutočnú prekážku pre univerzálny prístup, čo je veľká výzva, ktorej musia čeliť mnohí súčasní architekti. Napríklad ako vytvoriť schodisko, ktoré je prístupné pre všetkých? Rampy sú jednoznačným riešením a môžu byť užitočné, ale zároveň môžu byť aj veľmi klzké. Zatiaľ čo sa na celom svete objavujú nové riešenia ako inovatívne stoličkové výťahy a iné dvíhacie technológie, ktoré umožňujú ľuďom pohybovať sa po tradičných schodoch, architekti taktiež prepracovávajú konštrukciu schodov tak, aby boli použiteľné aj pre starších ľudí a ľudí s postihnutiami.

Aká je budúcnosť schodov v modernej architektúre?

Do devätnásteho storočia predstavovali schody jedinú možnosť, ako sa dostať na vyššie položené miesta, a dokonca aj teraz sú schody potrebné vo všetkých budovách, aby poskytovali bezpečný východ v prípade núdze.  Ak sa pozrieme do budúcnosti, už teraz je jasné, že moderní architekti sa pri dizajne schodísk musia začať sústrediť na prístupnosť, preto si myslíme, že môžeme povedať, že schodiská budú naďalej dôležitou súčasťou budov, a to aj vo veľmi ďalekej budúcnosti.

Ale vo vývoji schodísk a revolúcii v prístupnosti pociťujeme naliehavosť.  A toto nás čaká v budúcnosti schodov: robiť ich menej nápadné, maskovať ich menej prepychovými tvarmi, aby sme mali pocit, že po nich kĺžeme a nie lezieme. Hybridné verzie schodov a rámp presne ako na nižšie uvedenom obrázku sa začínajú objavovať čoraz viac a začnú sa stávať normou.

Námestie Robson Square vo Vancouveri – schody, ktoré zahŕňajú rampu pre invalidný vozík.

Dúfame, že sa nám podarilo zmeniť spôsob, ako vnímate schodiská vo svojom okolí. Dizajn dokonca aj tých najjednoduchších z nich je zložitý a vyžaduje si veľké znalosti, zručnosť a vynaliezavosť. Uvedomili sme si, že schody môžu byť konštrukciou, ktorá prináša estetický obdiv a zdroj všeobecnej inšpirácie, ale tiež môžu byť konštrukciou, ktorá sa navrhuje s väčšou opatrnosťou, aby poskytovala ochranu a univerzálny prístup. Budúcnosť vyžaduje rôzne využitie schodov a od architektov sa očakáva, že dotiahnu funkčnosť a univerzálny prístup na ďalšiu úroveň. A každý z nás by mal urobiť krok k tomu, aby sme sa nemuseli šplhať!

Zdroj:

Templer, John. 1992. “The Staircase: History and Theories”. Cambridge, Massachusetts: The MIT Press.

Wilkes, Joseph A. 1990. “Encyclopaedia of architecture: design, engineering & construction”

Blanca, Oscar Tusquets & Diot, Martine. 2013. “The Staircase: The Architecture of Ascent”

The impossible world of MC Escher, The Guardian

Penrose Stairs, The Illusion Index

Stairs can pose a problem as you get older, The Washington Post

The Spiral Staircase – A pilgrim’s progress, The Independent

The Evolution of the Staircase and Its Urgent Accessibility Revolution, Architecture Lab